Autor: Tomáš Prokopčák
Asi to tiež počúvate. Nič sa nedá zmeniť. Je to len divadlo. Načo by som tam kráčal, načo sa rozhodoval, načo hádzal svoj hlas do volebnej urny – aj tak sa nič nezmení. Demokracia nefunguje, výber nefunguje, sloboda nefunguje. Prečo by sme mali ísť voliť.
Možno by pomohla tvrdá ruka. Možno to chceme nejako inak.
Lenže, žiadne „inak“ fungovať nemôže. Utópie to zo svojej podstaty nedokážu: podstatou všetkých podobných vlád, všetkých vízií, ktoré majú urobiť svet – trebárs aj donútením – lepším, spája spoločná chyba.
Predstavujú si v nich ideálnych ľudí. Ideálnych občanov, ktorí budú rozumieť ideálnym rozhodnutiam ideálneho osvieteného tyrana.
Ideálnych duší, čo ideálne túžia po ideálnej rovnakosti alebo takých, čo vždy nielenže ideálne vedia, ktorí sú tí ideálni najlepší z nás a ktorým sa máme, ideálne, prispôsobiť.
Skrátka, zabúdajú na skutočného človeka, nech to znie akokoľvek heslovito.
Demokracia je práve preto najlepším z možných systémov. Pretože rozumie, že ľudia jednoducho ideálnymi nie sú, nebudú a nevedia byť. My všetci máme svoje chyby, svoje drobné aj veľké krivdy, svoje motívy, vášne a túžby.
A mozgy, ktoré nám každý deň klamú a ktoré sa ešte radšej nechávajú oklamať.
Demokracia postavená na univerzálnych ľudských slobodách a právach aspoň tuší, že máme tieto limity. Že sme nedokonalí a nedokonalými zostaneme.
No z našich nedokonalostí robí príležitosť a dáva nám možnosť vybrať si najlepšie ako vieme. Umožňuje nám podieľať sa a byť súčasťou. Nie sú žiadni oni, ktorí za nás rozhodujú, rozhodujeme my.
Tieto rozhodnutia sú slobodou. So slobodou prichádza aj zodpovednosť a imperatív túto zodpovednosť niesť. A to je každodenná práca, ktorej voľby sú len vyvrcholením.
Ale to sa už počúva oveľa ťažšie ako tvrdenia, že nič sa nedá zmeniť. Pritom pokriky o divadle pre naivných na nás najhlasnejšie kričia práve tí, ktorí by správu veci verejných na divadlo chceli zmeniť najviac.
Prečo ísť voliť? Odpovedajú osobnosti
Samo Marec: Mnohí ľudia rozmýšľajú, ako voľby v roku 2020 zarámcovať. Prečo sú dôležité? Ide o boj proti Ficovi? Alebo proti mafii? Alebo všetko v jednom? Aké sú alternatívy? Funkčné alternatívy? A ako to zrozumiteľne podať?
V skutočnosti ide o boj za demokraciu tak, ako ju dnes na Slovensku máme a poznáme. Nejde o nič menej, ako o jej udržanie.
Samozrejme, na veštenie výsledkov parlamentných volieb je priskoro, ale existujú strany, ktoré sa nijako netaja tým, že dnešná demokracia sa im nepáči. Každý si v nej len tak povie, čo chce, každý sa môže pýtať, čo chce, a potom sú predsedovia popoťahovaní a podpredsedovia odstupovaní. A to je mrzuté a nemalo by to tak byť.
Smer by nedbal trochu tú demokraciu obmedziť len preto, aby sa udržal pri moci a vybraní členovia na slobode.
Andrej Danko súhlasí jednoducho preto, že sa mu to páči, Marian Kotleba prikyvuje, lebo je fašista, a Štefan Harabin nemá absolútne nič proti.
Nezáleží na tom, či budú spolu po voľbách, a či presne takto. Kľúčové je to, že existuje hneď niekoľko strán, ktorým sa dnešná úroveň demokracie na Slovensku jednoducho nepáči a chceli by jej menej. Ich preferencie? Štyridsať percent je triezvy odhad a štyridsať percent je až-až, nech sa na to pozeráte, ako chcete.
Pre rok 2020 chýba stelesnené a ľahko uchopiteľné zlo, akým bol v roku 1998 Vladimír Mečiar. To nebezpečenstvo je ťažšie čitateľné a nehrozí nám až taká čierna diera – koniec-koncov sme v Európskej únii. Ale to je aj Viktor Orbán.
Nie je pravda, že o nič nejde a nič sa nezmení; zmeniť sa to, naopak, môže úplne zásadne. Nie je pravda ani to, že niet koho voliť; strán je toľko, že kto si nevyberie dnes, nevyberie si už nikdy. Je pravda, že sa to nemusí podariť, ale potom sa budeme musieť zmieriť s tým, že ľudia to tak jednoducho chcú. Ľudia chcú Maďarsko.
A presne o to, či sa vyberieme maďarskou cestou, v týchto voľbách ide.
