Dvadsať rokov robil strážnika vo väznici, no napokon sám okradol dôchodcu a dostal sa za mreže. Prišiel o päť rokov života v čase, keď mal dospievajúcu dcéru, ale hovorí, že ho to zrejme zachránilo pred tým, aby klesol ešte hlbšie.
Príbeh Maroša je jedným z viacerých osudov, ktoré v knihe Scvrknutý svet zachytáva VERONIKA COSCULLUELA. Reportáž s príbehmi väzňov, ale aj dozorcov či väzenských lekárov je obrazom uzavretého sveta, ktorý má vlastné problémy i pravidlá.
V rozhovore sa dočítate:
- aké príbehy väzňov zaznamenala autorka v knihe
- či mali väzni alebo bývalí väzni problém hovoriť o niektorých veciach, ktoré zažili za múrmi väzníc
- aké sú najväčšie problémy slovenských väzníc
- ktoré stereotypy o väzňoch platia a ktoré nie
- aká hierarchia funguje vo väzniciach a či majú VIP väzni iné podmienky ako ostatní
- či je systém zameraný viac na trestanie, alebo prevýchovu odsúdených
Rôznym reportážam ste sa venovali už ako novinárka. V akom momente nastal zlom, keď ste si povedali, že téma väzenstva by stála za knižné rozpracovanie?
Väzenstvu som sa predtým veľmi nevenovala. Napísala som o ňom možno dve-tri reportáže. Jedna bola o projekte Šanca na návrat, druhá o prezidentských milostiach. Tá sa dostala aj do kapitoly knihy s názvom Pošta.
Tému som začala rozpracúvať v období, keď sa dialo veľa vecí. Začali zatvárať VIP ľudí a všimli sme si, že väzba je zvláštna, dlhá a podmienky v nej sú horšie ako tie, ktoré majú odsúdení. Zaujalo ma to. Bola som tiež zvedavá na to, čo sa deje v ľuďoch čakajúcich na rozsudok alebo už vo výkone trestu, a tiež ako veľmi ostražití sú tí, ktorí ich strážia.
Spomínate obdobie, keď sa za mreže začali dostávať viacerí politici, rôzni stranícki nominanti. Bolo vašou ambíciou zistiť aj to, do akých pomerov sa za múrmi väzníc dostali práve oni?
Vo väzení končí stále viac ľudí za drogy. Ťažkých zločincov je tam podpriemer Čítajte Vôbec nie. Spoločnosť sa vždy zaoberá nejakou témou až vtedy, keď sa o probléme hovorí vďaka ľuďom, ktorí sú známi či bohatí. Aj v minulosti sa začali riešiť humánnejšie podmienky vo väzniciach napríklad po druhej svetovej vojne, keď sa tam ocitli partizáni, aktivisti či politici.
Ukazuje to, že každý systém sa mení, keď sa dotkne ľudí z vyššej spoločenskej vrstvy. Mňa však zaujímali obyčajní väzni. V knihe píšem aj o väzňovi, ktorý hovorí, že je v podstate rád, že sedí, lebo predtým žil na ulici.
Humanizácia väzníc bola v čase zatýkania vplyvných ľudí veľkou témou, no v posledných mesiacoch sa na ňu opäť akoby zabudlo. Zmenilo sa vôbec niečo?
