[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/56/5607570/5607570.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Mňačko v rakúskom exile v 70. rokoch.[/content]
TEXT: Dušan Taragel, FOTO: Anton Šmotlák, archív J. L./SME
Minulý rok by spisovateľ Ladislav Mňačko oslávil 95. narodeniny a zároveň uplynulo 20 rokov od jeho smrti. Až na zopár novinových článkov nám tieto výročia nikto nepripomenul, akoby šlo o bezvýznamného a tuctového človeka.
Pritom bol osobnosť, ktorú nám závideli v Česku a rešpektovali ju v celej Európe. Autor množstva kníh, z ktorých niektoré vychádzali v dnes nepredstaviteľných nákladoch a napriek tomu sa na ne stáli dlhočizné rady.
[content type="longread-pos" pos="left"]
[/content]
Zahraničné vydania kníhkupci prelepovali páskou, na ktorej bolo napísané Červený Hemingway, aby zdôraznili ich autorskú kvalitu. Mať prečítané knihy Ako chutí moc (1968), Oneskorené reportáže (1963) či Smrť sa volá Engelchen (1958) sa kedysi považovalo za samozrejmosť a patrilo to k výbave mladého intelektuála.
Na ich prečítanie nebolo treba veľkej námahy, pretože šlo o veľmi dobre napísané bestsellery, problém bol zohnať ich. Počas normalizácie boli totiž Mňačkove knihy zakázané a vyradené z knižníc.
Lenže kde je Mňačko dnes? Kto o ňom vie? Jeho knihy v kníhkupectvách nenájdete, ak budete mať šťastie, možno v antikvariátoch. Knihy, ktoré napísal v emigrácii po nemecky sú dodnes nepreložené a nikto si nedal námahu, aby kriticky prehodnotil jeho dielo.
Objav spisu č. 116 z archívu komunistického ministerstva vnútra, ktorý zverejnil Ústav pamäti národa, je dobrou príležitosťou, aby sme si tohto spisovateľa pripomenuli.
Legendárny komunistický novinár, ktorý v 50. rokoch prešiel vnútornou premenou a postavil sa do opozície voči totalitnému režimu, začal byť od istého času trpený a pred priamym postihom ho zachránila len popularita ktorú mal nielen doma, ale aj v zahraničí.
Mňačko mal silnú pozíciu a najmä sa nebál, bol drzý a to spôsobovalo, že viac sa komunistickí funkcionári báli jeho, pretože nevedeli, kto za ním „stojí“, kto ho chráni.
Pod dozorom
Aj napriek tomu, že Ladislav Mňačko patril k prominentným novinárom, bol pod dozorom Štátnej bezpečnosti.
[content type="longread-pos" pos="left"]
[/content]
Je možno čudné, že ŠtB sa zameriavala aj na „vlastných“, bola to však súčasť taktiky – nikto nesmel ani na chvíľu pochybovať, že strana vie o všetkom. Významnejší spisovatelia či umelci, šéfredaktori, či iní činovníci, všetci mali svojho „anjela strážneho“, o ktorom sa skôr či neskôr dozvedeli.
Mňačko však nemal povahu, aby sa svojho nohsleda bál, skôr naopak, dovolil aj čosi nepredstaviteľné: „svojho“ eštebáka zmlátil. V noci, keď šiel z kaviarne domov, si naňho počkal pod bránou a zbil ho do krvi.
