Ako vládli: Rozpočtoví banditi

Hospodárenie vlády Roberta Fica sa dá rozdeliť do dvoch odlišných období podľa rôznych kľúčov. Pred eurom a po eure. Pred krízou a po vypuknutí krízy. No to najdôležitejšie delenie je iné. Pred spustením PPP projektov a po ich spustení.

BRATISLAVA. Kým sa koalícia nerozhodla stavať diaľnice a rýchlostné cesty cez súkromných koncesionárov, jej rozpočtová politika mala charakteristiky nezodpovednosti, ktorá je v Európe týchto dní bežnou záležitosťou. Teda politika, podľa ktorej je vždy dosť času šetriť, až kým nie je neskoro.

V dobrých časoch v prvej polovici volebného obdobia sa vďaka silnému hospodárskemu rastu a pod tlakom vstupu do eurozóny darilo znižovať deficit verejných financií. V zlých časoch v druhej polovici volebného cyklu nechala vláda rozpočet padnúť. Primiešala pár nič neriešiacich a lobistom lahodiacich opatrení typu šrotovné a sociálne podniky. Rastúci verejný dlh hodila na hospodársku krízu a jeho riešenie na budúcu vládu.

Zmena hry

Bola to svojská realizácia PPP projektov, ktorá zmenila hru. Predražená výstavba diaľnic nie je tradičný príbeh o nezodpovednej vláde, ktorá sa nepozerá za horizont volebného obdobia. Je to vedomá mína makroekonomických rozmerov.

Neexistuje nič, čo by počínanie Fica, ministra financií Jána Počiatka a ministra dopravy Ľubomíra Vážneho dokázalo ospravedlniť. PPP v réžii tejto vlády znamenajú netransparentnosť, pochybné dodatky, neustále rastúcu cenu a drahé financovanie.

V situácii, keď si štát dokáže na finančných trhoch požičať za zhruba štyri percentá, si niekto vôbec trúfa prísť s návrhom na financovanie výstavby D1 za vyše sedem percent? Pri projekte za štyri miliardy eur v dnešných cenách, ktorý spolu s ďalšími cestami bude stáť na splátkach ročne jedno percento HDP? Na Slovensku áno.

Relatívna pohoda

Veľmi rýchlo po voľbách Fico zistil, že rečniť z premiérskeho kresla je čosi iné ako z opozičnej poslaneckej lavice. Jeho nejednoznačná signalizácia o odhodlaní vstúpiť do eurozóny a plniť potrebné kritériá znepokojila finančné trhy a rozkývala kurz. No aj po známej prednáške od guvernéra centrálnej banky Ivana Šramka v lete 2006 premiér pochopil, že táto hra je príliš nákladná. A jeho vláda dva roky sekala rozpočtovú dobrotu.

Teda viac-menej. Najmä množiace sa škandály na ministerstvách ukazovali, že efektívnosť verejných výdavkov je to posledné, čo ich šéfov trápi. No ekonomika šliapala, čo vláde umožnilo relatívne pohodlne splniť maastrichtské kritériá a prijať euro.

Žiadne zemetrasenie v daniach a odvodoch, ktorým sa premiér vyhrážal v predvolebnom boji, neprišlo. Aj propagandu o sociálnom štáte v praxi realizoval cez efektne vypočítané a relatívne – z makroekonomickej perspektívy – lacné dary voličom, ako boli príplatky pri narodení dieťaťa a vianočné dôchodky.

Ficovou hlavnou rozpočtovou témou bol druhý pilier, ktorý zvyšuje deficit hospodárenia Sociálnej poisťovne. No napriek opakovanému otvoreniu, strašeniu a bojovným rečiam sa vláde nepodarilo vyhnať dostatočný počet ľudí. Zato pokaziť toho stihla dosť.

Predovšetkým ešte viac zdeformovať motivácie správcovských spoločností, v dôsledku čoho z portfólií dôchodkových fondov zmizli akcie. A ich klienti nemali nič z vlaňajšieho rastu trhov. Kapitolu DSS premiér uzavrel začiatkom tohto roka, keď pochopil, že žiadne politické body z toho nevytlčie.

Kreatívne účtovníctvo

Problém krajín ako Slovensko s chronicky deficitnými verejnými financiami je v tom, že nestačí, aby vláda nerobila zle. Politici pri moci, a najmä ministri financií, musia presadzovať aktívne rozpočtové reformy. Limity stratégie „mohlo to byť oveľa horšie“ sa ukázali v krízovom roku 2009. Verejné financie sa Počiatkovi rozpadli pod rukami.

Pravda, ťažko možno vládu obviňovať z vplyvu globálnej recesie na slovenskú ekonomiku, mieru nezamestnanosti a príjmy verejných financií. Pointa je v reakcii. Zodpovední ministri situáciu nezhoršujú a zvažujú efektívnosť každého minutého eura. Ficova vláda nevyužila žiadnu príležitosť. Ani pred krízou, ani počas nej, ani po nej.

A ešte aj ľahké a voličsky bezbolestné výnosy pre štát premenila na kšeft ako v prípade emisií. Štátnych aj firemných, v ktorých prišla odhadom o pol miliardy eur. To bola makroekonomická strata.

Osvedčená stratégia nezodpovedných politikov je kreatívne obchádzanie rozpočtových pravidiel. Bohaté skúsenosti s tým mala Mečiarova vláda. Ficov kabinet oprášil manuál a využil ho pri vybrakovaní štátnych finančných aktív. Zostatok privatizačných výnosov bol neformálne určený na krytie výpadku príjmov, ktorý spôsobilo zavedenie druhého piliera.

Vlani vláda stovky miliónov eur tejto rezervy presmerovala do viacerých legendárnych dôkazov tvrdenia „štát je dobrý vlastník“, ako sú nemocnice, letisko a železničné spoločnosti. Dotáciu pre mizerne riadené firmy prekrstila na vklad do základného imania a návratnú finančnú výpomoc.

Vďaka tomu ju nemusela vykázať ako rozpočtový výdavok. Návratnosť návratnej pomoci je síce otázna, ale podstatné pre terajších financmajstrov je, že to bude problém budúcej vlády.

Dedičstvo alebo...

Jednorazovo vysoký krízový deficit verejných financií by nebol taký problém, keby Ficova vláda nechala nástupkyni rozpracovaný projekt konsolidácie. No nič také neexistuje. Okrem teoretických papierov, ktoré Počiatek posiela do Bruselu.

Ak bude chcieť vláda po parlamentných voľbách zastaviť zadlžovanie a zabezpečiť udržateľné financovanie výdavkov štátu, v najbližších štyroch rokoch bude musieť v rozpočte nájsť sumy zodpovedajúce zhruba piatim percentám HDP. Pravdepodobne kombináciou úspor a vyšších daní. Diaľničné PPP projekty – ak ich kabinet do volieb naozaj zabetónuje – sú nehoráznym bonusom k tomuto rozpočtovému bremenu.