Hladina korupcie sa dvihla

Predseda vlády prvého apríla vyhlásil, že korupcia a klientelizmus sú na Slovensku vážny problém už od roku 1990, a dodal, že porovnávať ich úrovne v jednotlivých vládnych obdobiach nemá žiadny význam.

Dôvod, pre ktorý to povedal, je zrejmý: tri roky jeho vlády – pokiaľ ide o úroveň korupcie a klientelizmu – vrátili krajinu o viac než štyri roky späť. To nie je tvrdenie, ale fakt, ktorý vyplýva z objektivizovaného hodnotenia Transparency International.

Hlboký prepad

Správa, že podľa svetovo najcitovanejšieho rebríčka korupcie sa skóre Slovenska v roku 2009 zhoršilo na úroveň 4,5 (z desiatich možných), obsahuje prinajmenšom tri ďalšie zlé správy: minulý rok sme sa zaradili medzi 9 krajín sveta s najväčším zhoršením korupcie. Prvý raz od roku 2001 je Slovensko v tomto ohľade najhoršou krajinou Visegrádskej štvorky. Pokiaľ ide o úroveň korupcie, Slovensko sa vrátilo do roku 2005.

Snaha premiéra spochybniť tieto zistenia vyhláseniami, že ich vraj vyrobili ľudia, „ktorí robili poradcov SDKÚ“, je márna, lebo ako vysvetlil riaditeľ Transparency Gabriel Šípoš, ide o výsledok ôsmich prieskumov, ktoré zadávali svetovo rešpektované inštitúcie a vyhodnocovala berlínska centrála Transparency International. Aj keby ľudia vo vedení slovenskej pobočky chceli ovplyvniť výsledok hodnotenia, tak nemali na to šancu, lebo index vzniká za hranicami Slovenska. Vláda Smeru, SNS a HZDS vrátila krajinu do štádia, ktoré bolo už na začiatku ich vládnutia prekonané. Nevrátili ju tam len strany Jána Slotu a Vladimíra Mečiara, ale aj Roberta Fica.

Bez programu a snahy

Grigorij Mesežnikov definoval SNS ako stranu, ktorá sa na maďarskej karte nabaľuje politicky a na štátnych prostriedkoch materiálne. O HZDS povedal, že ide o subjekt, ktorý jedno funkčné obdobie stál na čele systémovej korupcie. Okolnosť, že nejde o abstraktné definície politológa, ale strohý opis reality, bola predsedovi Smeru dobre známa ešte z čias, keď bol ako podpredseda SDĽ v opozícii voči tretej Mečiarovej vláde. Napriek tomu, že mu povaha i charakter partnerov boli dobre známe, neurobil nič, čo by mohlo skorigovať ich dlhodobý profil.

Ficova vláda za štyri roky nepripravila a neprijala vlastný protikorupčný program. Hoci uznesením poverila ministra vnútra Kaliňáka, aby predkladal návrhy protikorupčných zákonov, uznesenie zostalo iba na papieri. Vláda nevytvorila dôveryhodné inštitúcie potierajúce korupciu a nevybudovala dostatočnú organizačnú kapacitu, ktorá by sa zaoberala jej odhaľovaním a potieraním. Keďže legislatívne normy, ktoré by systematicky zmenšovali priestor na korupciu, neboli prijímané, korupčná prax sa rozmohla.

Premiér Fico na začiatku vládnutia pripomínal, že obstarávacie ceny vo verejnom obstarávaní sú predražené až o 30 až 40 percent. No počas jeho vlády sa podiel tovarov, služieb a stavebných prác, ktoré boli obstarávané netransparentným spôsobom, prudko zvýšil. Reči o zavedení centrálneho obstarávania zostali iba rečami – pred koncom funkčného obdobia predseda Smeru na koaličných partnerov zvalil vinu za to, že nedošlo ani k platonickému pokusu o jeho zavedenie.

Ficova doktrína

Zodpovednosť za to, že protikorupčné možnosti legislatívy zostali nevyužité, že nevznikli ani organizačné kapacity na jej potieranie, že sa nevyužili ani politické možnosti na vnútornú kontrolu (krížovým obsadením funkcií štátnych tajomníkov) nesú všetky tri vládne strany. Atmosféru tolerovania korupcie a podpory klientelizmu nevytvárali iba vyhlásenia a aktivity politikov SNS a HZDS, ale aj predstaviteľov strany Smer.

Keď minister hospodárstva Jahnátek povedal, že aj štátna firma môže a má vygenerovať čierne fondy „na netradičné formy obchodu“, tak ministrov názor, že štátne firmy môžu a majú dávať úplatky, obhajoval aj premiér.

Tvrdil, že Jahnátek povedal iba pravdu. „Pravdu“ rovnakého druhu šíril a propagoval aj predseda vlády, keď verejnosti vysvetľoval, o čo ide v politike – o ovládnutie spoločenských zdrojov a ich využívanie tak, aby z toho mali prospech ľudia blízki vládnym stranám: „V prípade dvoch rovnocenných projektov s rovnakou kvalitou a rovnakým efektom sa uprednostní starosta či primátor za vládnu koalíciu.“

Jeho vysvetlenie, že „o tom je politika“ a že „tak funguje politický systém“, sa stalo základom Ficovej doktríny. Podľa nej je politika v zdeformovanej podobe presne takou politikou, akou má aj byť. Premiér svojimi vyjadreniami legitimizoval stranícky klientelizmus, čo malo svoje kvantitatívne i kvalitatívne dôsledky.

Hrozba pre krajinu

Atmosféra tolerovania korupcie a politickej podpory straníckeho klientelizmu sa prejavila v troch najdôležitejších oblastiach, v ktorých dochádza k prieniku štátneho sektora so sektorom súkromným či samosprávnym. Verejné obstarávanie, udeľovanie dotácií a rozhodovanie o eurofondoch sa stali priestorom, v ktorom škody dosiahli makroekonomickú úroveň. Ide o úroveň, pri ktorej Transparency International už upozorňuje, že predstavuje vážnu hrozbu nielen pre verejný život krajiny, ale už aj pre jej ďalší hospodársky rast.

Pre tretiu Mečiarovu vládu bolo príznačné, že považovala verejný sektor za korisť vládnucich politických strán. Korupcia a klientelizmus mali vtedy systémový charakter. Dve Dzurindove vlády zrealizovali niekoľko systémových zmien, ktoré obmedzili priestor pre negatívne javy, ale protikorupčným krokom a rétorike nezodpovedala konkrétna politická prax. Aj ich vládnutie bolo späté s početnými korupčnými kauzami, ktoré svojho času tak dobre kritizoval predseda Smeru ako opozičný politik.

Emília Sičáková-Beblavá, expertka na otázky korupcie a klientelizmu, skonštatovala, že aj Ficova vláda považuje verejný sektor za korisť pre stúpencov vládnucich politických strán. Na rozdiel od Mečiara však dnešný premiér buduje svoj imidž na tom, že korupčné kauzy a prešľapy rozhodne rieši. V skutočnosti „iba“ robí všetko pre to, aby to tak vyzeralo. Tento „cársky“ model má úspech a zatiaľ na verejnosť pôsobí. Nič to však nemení na skutočnosti, že Ficova vláda zanechá krajinu korupčnejšiu a klientelistickejšiu, ako ju prevzala.